Pomerne rozsiahla oblasť, ktorá ma zamestnáva už veľa rokov, sú kroje. Už odkedy som bol malý chlapec, tak som vnímal Rybničianky v ich nádherných krojoch, ktorými sa parádili nielen na nedeľných omšiach, ale aj rôznych folklórnych vystúpeniach. Krásne kroje nosili aj počas bežných dní. Pravdaže, tie už boli zdobené menej a jednoduchšie.

​

Blingáče, zrkadielka, cengáče a capardy sa blyštia v slnečných lúčoch. Brokátovie narámenie a pľušovie sukne sa hrdo nesú na dvoch, troch, či aj viacerých tuho naškrobených sponíkoch. Pruncle, na celom kroji najbohatšie zdobené s nezameniteľnými kvačkami na chrbte, doplnené zdobenými rukávmi košieľok, na slávnostiach opleckami. Celý skvost korunovaný rohatými čepcami, najzložitejšou časťou kroja. Čepce ručne robené a narámenými (tzn. nariasenými) stuhami a naprišívanými perlami z fúkaného skla, dotvorené kačicou (tzn. nariasená taftová stuha), okolo ktorej sa vinuli flitrovo-korálkové prámiky. Spod nich sa ukázali zuby (tzn. druh výšivky na tyle), no aby to nebolo málo, tak kovové cengáče našité po obvode čepca pri pohyboch cinkali.

Takto by sa dal, trochu poeticky, opísať ženský čilejkársky kroj. Krása, ktorá očarí na prvý pohľad, ktorá ma viedla k tomu, aby som sa o týchto krojoch naučil čo najviac.

 

Pre mnohých je to dedičstvo, ktoré je prekrásne a treba ho zachovať, pre mňa je to niečo viac. Už dávno som si uvedomil, že túto nádheru dokážem znovu vytvoriť presne tak, ako kroje vyzerali kedysi. Reštaurovanie a výroba nových krojov nie je vždy jednoduchá cesta a často je spojená s problémami pri zháňaní materiálov a výrobe zdobených prámikov a stúh. Ani po rokoch ma to však neodradilo a verím, že ani nikdy neodradí.